Koniec kapely PESTILENCE prišiel práve v najnevhodnejšej chvíli, po vydaní vrcholového albumu „Spheres“ v roku 1993. Ten po jednoduchších a priamočiarejších death a thrashmetalových albumoch prekvapil koketovaním s progresívnejšou hudbou a v tom čase veľmi populárnym jazzom. Skôr, než by kapela využila potenciál a na podarený album nadviazala ďalším, ktorý by bol okrem skvelej muzikantskej stránky dotiahnutý aj po stránke zvuku a produkcie, rozpadla sa pre vnútorné nezhody. Kreatívny mozog PESTILENCE Patrick Mameli sa po rozpade kapely hudbe ďalej nevenoval: „Mal som všetkého dosť. Chcel som sa sústrediť na svoj súkromný život, prácu a rodinu. Veľmi dlhý čas som sa svojej gitary ani len nedotkol. Mal som dosť toho, ako musím svojim spoluhráčom vysvetľovať, čo majú hrať. Novú kapelu som bol ochotný sformovať len s hudobníkmi, ktorí sú schopní nápadov a vlastnej kreativity. Dlho sa mi zdalo nemožné, aby som na takýchto ľudí vôbec narazil.“ Múdre odkazy neuvádzajú, ako k tomu prišlo, ani koľko iných hudobníkov medzitým odmietol, no jeho hudobný sen mu nakoniec splnili Sean Reinert, legendárny bicmen DEATH a CYNIC, Tony Choy, ktorý okrem stáží u CYNIC a ATHEIST býval svojho času dočasná (údajne neoficiálna) časť zostavy PESTILENCE a Tony Jelencovich, bývalý spevák švédskych TRANSPORT LEAGUE, ktorý si vo svojej biografii uvádza aj vokálnu spoluprácu s MNEMIC počas jediného turné. Výsledok je kolíziou ikon jazzoidného progresívneho death metalu, ktorý však neznie ako žiaden „AODM“. „Collision“ zvláštne nazvaného projektu C-187 znie, ako keby ho hrali mladí žiaci hudobníkov, ktorí sú zaň zodpovední v skutočnosti. Na rozdiel od dejepisných učebníc svojich prakapiel disponuje plnohodnotným a drvivým zvukom (niežeby tie staré ódy na výškové repráky nemali svoje zvláštne čaro) a zachovanú a nevyprchanú kreativitu preháňa filtrom všetkého, čo plodí košatý strom súčasnej metalovej hudby.
Ako prví mi pri počúvaní „Collision“ napadli Mameliho krajania TEXTURES a ich masterpiece „Drawing Circles“. Formálne veľmi podobná hudba, striedajúca matematické a technicky nahustené riffy s metalcorovou agresiou a trochou progresívnometalovej atmosféry však u C-187 predstalen znie viacej skúsenosťami. Je zovretejšia a má oveľa plynulejší drive. Hoci samozrejme s odlišnými vstupmi, prístupmi i výstupmi, a v oboch prípadoch absolútne skvosty, napriek záľube tvorcov v hlavolamoch veľmi ľahko a živelne počúvateľné. Obrazne by sa dal rozdiel vyjadriť jednoducho. TEXTURES sú ambiciózna diplomová práca talentovaných študentov, „Collision“ zase jej oponentúra skúsenými pánmi profesormi, využívajúca veľa poznatkov nasledujúcich generácii. Gaudeamus igitur, provectus dum sumus.
Zdanlivý zmätok, typický mathmetalovo podráždený prejav a hudobné napätie kráčajú ruka v ruke s témou albumu, ktorou sú americké kriminálne reality TV programy (kód C-187 označuje v Spojených štátoch vraždu prvého stupňa) – treba povedať, že zdanlivo triviálnu tému, ktorá mohla veľmi ľahko skončiť v nedôveryhodných vodách metalového siláctva, muzikanti spracovali fascinujúcim spôsobom. Skladby sú krátke ako živé televízne vstupy z miesta činu, čo zvýrazňuje ich intenzitu a ničivosť, charakteristické disharmónie a chladne nasekaný zhudobnený cynizmus znie presne tak, ako ľudské príbehy, mediálne ohlodané na predávajúcu krvavú kosť jediného skratového okamihu, ktorý delí „najradšej by som“ myšlienku od skutočne stlačenej spúšťe, spúšťajúcej stopky pätnástich minút slávy, no takisto aj neslávny sled udalostí, nevyhnutne vrcholiaci obkľúčením, prestrelkou, zneškodnením. A man down... I repeat, a man down... We need a medic...
Navyše, Sean Reinert možno trochu pripomína toho konzervatóriového romantika z AEON SPOKE, zbytok jeho spoluhráčov by sa však v America´s Most Wanted nestratil.
“Collision” je čosi viac ako album striktne definovaného žánru, ktorý sa s trochou šťastia dá zvládnuť premyslenou a do bodky dotiahnutou produkciou. Okrem povinných ingrediencií obsahuje svojský pocit a ducha nahrávky, s ktorými vám už producent nepomôže. Dokonale spracovaný príbeh zastrešuje majstrovsky zvládnutá zvuková “kulisa”, rozprávajúca (alebo lepšie povedané neustále skáčuca si do reči) svoj vlastný príbeh. Bohatý na zvraty, strihy, vyhrotené momenty i napätie bezvýchodiskového. Jediné, čo mu možno vytýkať, je mierna neautenticita “autentických” kriminálnych zvukových vsuviek, ktoré mohli znieť reálnejšie. Ak však krútite hlavou nad všetkým zdanlivo jednokopytovým, matematickým death metalom počnúc a mladíckym metalcorom končiac, toto (ak už teda nie spomínaní TEXTURES) môže byť výnimka, potvrdzujúca vaše pravidlo. A ešte jedno upozornenie: obľuba CYNIC, DEATH a ATHEIST nemusí znamenať zamilovanie si tohto albumu. Teda pokiaľ vám nevadí vyhodiť peniaze za pársekundové gitarové sólo v každej druhej skladbe.
Bude sa vám páčiť, ak máte radi:
FREDRICK THORDENDAL’S SPECIAL DEFECTS – Sol Niger Within
TEXTURES – Drawing Circles
Najlepšie skladby:
“Collision”
“Roadblock (D.O.A.)”
“Sidewalk Chalk”